Autor: Anna Katarína Emmerichová | augustiniánska mníška, mystička a stigmatička
Datum napsání:
31.03.2022
Krížová cesta s Annou Katarínou Emmerichovou | 1
➕ podľa videní bl. Anny Kataríny Emmerichovej ➕
Prvé zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť Ponciom Pilátom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Vojaci priviedli Ježiša v purpurovom plášti s tŕňovou korunou na hlave a rukami spútanými tŕním do paláca Poncia Piláta. Ježiš bol na nepoznanie. Oči, ústa aj bradu mal zaliatu krvou a celé telo mal doráňané. Krčil sa pod ťarchou bolesti a pri každom kroku sa zachvel. Keď ho Pilát zbadal pred tribunálom, aj on, ktorý bol známy ako muž kamenného srdca, sa roztriasol a pocítil ľútosť, zatiaľ čo nemilosrdní kňazi a zvyšok ľudu pokračovali v urážaní a posmievaní. Keď Ježiš vystúpil po schodoch, Pilát podišiel dopredu a trubači zvučkou oznámili, že vládca prehovorí. Veľkňazom a zhromaždenému davu adresoval nasledovné slová: „Hľa, tu ho máte, avšak vedzte, že ja na ňom vinu nenachádzam!“ Ozbrojenci priviedli Ježiša bližšie k Pilátovi Zhromaždenie sledovalo zúboženého Ježiša kru, tými pohľadmi. Desivé a srdcervúce predstavenie sprevádzali výkriky vychádzajúce z davu, ktoré však vystriedalo náhle ticho, keď Ježiš s ťažkosťami zodvihol tŕním ovinutú hlavu a vysilene vzhliadol Vtom Pilát zvolal: „Ecce homo! Hľa človek!“
Nenávisť veľkňazov a ich nasledovníkov voči Ježišovi ešte vzrástla. Kričali: „Pošli ho na smrť! Ukrižuj ho!“ „Nie ste spokojní?“ spýtal sa ich Pilát. „Trest, ktorý dostal, bol dostatočný na to, aby ho zbavil túžby robiť sa kráľom!“ Avšak dav sa rozkričal ešte hlasnejšie a neprestajne volal: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ Pilát dal pokyn na umlčanie davu a povedal: „Vezmite si ho a ukrižujte si ho, no ja na ňom vinu nenachádzam.“ „Máme zákon a podľa neho si zaslúži zomrieť,“ odpovedali kňazi, „pretože sa vyhlasoval za Božieho Syna.“ Tieto slová Piláta vystrašili, dal si zavolať Ježiša do miestnosti a spýtal sa ho: „Odkiaľ prichádzaš?“ Ježiš však neodpovedal. „Nebudeš so mnou hovoriť?“ spýtal sa ho Pilát. „Vieš, že tak ako mám moc ťa ukrižovať, mám aj moc oslobodiť ťa?“ „Nemal by si nado mnou žiadnu moc,“ odvetil Ježiš, „keby ti nebola daná zhora, preto väčší hriech má ten, čo ma vydal tebe.“
Pilátov nerozhodný postoj znásobila jeho manželka Klaudia. Odkázala mu, aby si spomenul na sľub, ktorý jej dal. Pilát jej vyhýbavo odpovedal, že rozhodnutie by malo byť ponechané na bohov. Ježišovi neprajníci, veľkňazi a farizeji sa o správe dopočuli a rýchlo rozšírili v dave zvesť, že nasledovníci nášho Pána oklamali Pilátovu manželku, a že keď bude Ježiš oslobodený, stane sa jedným z Rimanov a spôsobí skazu Jeruzalemu a vyhnanie Židov. Pilát nevedel, ako sa má rozhodnúť, a aký by mal byť jeho ďalší krok. Opäť vyhlásil, že „na Ježišovi žiadnu Vinu nenašiel“, no Ježišovi neprajníci žiadali jeho smrť ešte hlasnejšie a naliehavejšie. Pilát si pripomenul všetky obvinenia, ktoré boli voči Ježišovi vznesené, na sen svojej manželky, aj na pôsobivé slová, ktoré mu Ježiš povedal.
Neschopný vyniesť rozsudok sa rozhodol, že o Ježišovi sa musí dozvedieť viac, a tak opäť vošiel sám do miestnosti a znovu nechal poslať po nášho Vykupiteľa. Pilát hľadel na Ježišovu zmrzačenú a zakrvavenú tvár a premýšľal: ,Je možné, že je to naozaj Boh?“ Potom sa otočil k Ježišovi a vyzval ho, aby vysvetlil, či je Bohom, či je skutočne tým kráľom, ktorého príchod bol prisľúbený Židom, kde je jeho kráľovstvo a k akým bohom patrí. Viem povedať iba toľko, že Ježiš odpovedal dôstojne a jednoducho. Povedal Pilátovi, že „jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta“ a hovoril o zločinoch, ktorých sa Pilát tajne dopustil. Hovoril mu o strašnom treste, ktorý ho postihne, ak sa nebude za svoje činy kajať‘. Nakoniec mu Ježiš povedal, že on sám, Syn človeka, ho príde v posledný deň súdiť.
Piláta Ježišove slová sčasti vystrašili a sčasti nahnevali. Vrátil sa späť na balkón a opäť vyhlásil, že je ochotný Ježiša prepustiť, avšak dav kričal: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa vydáva za kráľa, je cisárov nepriateľ.“ Ďalší kričali, že ho zažalujú, lebo im narúša sviatok, pretože o desiatej hodine večer sa majú zhromaždiť V chráme, a že dovtedy sa musí o Ježišovi definitívne rozhodnúť‘. Kričali: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ Ozývalo sa to zo všetkých strán, aj z plochých striech domov v blízkosti súdneho dvora, na ktorých bolo zhromaždených veľa ľudí. Pilát pochopil, že jeho úsilie bolo márne, a že nebude možné nijakým spôsobom utíšiť rozbesnený dav. Ich krik a preklínanie bolo ohlušujúce a Pilát sa začínal obávať vzbury. A tak si vzal vodu a umyl si ruky pred očami všetkých, hovoriac: „Ja som voči krvi tohto muža nevinný, je váš-“ Z davu, ktorý sa zišiel zo všetkých častí Palestíny, zaznel desivý a jednohlasný výkrik: ,Jeho krv na nás a na naše deti!“
Otče náš, Zdravas’ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, odsúdený na smrť, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Druhé zastavenie: Pán Ježiš prijíma svoj kríž
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Keď’ Pilát opustil tribunál, niekoľko vojakov o nasledovalo. Postávali zoskupení v hlúčikoch pred palácom, niektorí sprevádzali zločincov. Dvadsaťosem ozbrojených farizejov pricválalo k súdnemu tribunálu na koňoch, aby sprevádzali Ježiša až na miesto popravy, medzi nimi boli aj šiesti Ježišovi nepriatelia, ktorí pomáhali pri jeho zadržaní v Getsemanskej záhrade. Ozbrojenci priviedli Ježiša do stredu súdneho dvora a sluhovia mu zhodili k nohám kríž. Ježiš si vedľa neho pokľakol, objal ho svojimi svätými rukami, trikrát ho pobozkal a vrúcnou, nesmierne dojímavou modlitbou ďakoval svojmu nebeskému Otcovi za možnosť vykúpenia, ktoré sa práve začínalo. Patrilo k pohanským zvyklostiam kňazov objať nový oltár, a Ježiš týmto spôsobom objal svoj kríž, vznešený oltár, na ktorom sa mala uskutočniť krvavá a výkupná obeta.
Ozbrojenci ho vzápätí prinútili vstať a potom znovu pokľaknúť, aby si bez akejkoľvek pomoci vyložil ťažký kríž na pravé plece. Videla som anjelov, ktorí mu prišli na pomoc, inak by nedokázal kríž ani len zodvihnúť zo zeme. Kým sa Ježiš na kolenách modlil, kati vyložili kríže dvom zločincom na chrbát a silno im pripútali ruky. Trúbenie oznámilo odchod Pilátových vojakov. jeden z farizejov prikročil k Ježišovi, ktorý ešte stále kľačal, a plný nenávisti mu povedal: „Vstaň, márne už dosť tvojich sladkých rečí! Vstaň a prac sa!“ Ježiša surovo zodvihli, pretože sám ani zďaleka nemal dosť síl vstať. Vzal na plecia kríž s celou svojou Váhou, ten kríž, ktorý teraz nesieme aj my podľa jeho pravdivého a svätého príkazu nasledovať ho. Takto sa začala víťazná púť Kráľa kráľov, púť taká ponižujúca na zemi, a taká slávna v nebi.
Otče náš, Zdravas’ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, prijímajúci kríž, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Tretie zastavenie: Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Cesta, po ktorej vystupoval Ježiš s krížom, sa zatáčala doľava a začínala byť strmšia a širšia. Od vrchu Sion sa popod ňu tiahol podzemný kanál. Blízko bola jama, ktorá bývala po daždi plná vody a blata. Uprostred nej ležala veľká skala, ktorá mala ľuďom uľahčiť cestu. Keď Ježiš prišiel na toto miesto, bol už taký vyčerpaný, že sotva vládal kráčať. Ozbrojení muži, ktorí ho viedli, bez štipky súcitu Ježiša sotili a Ježiš spadol rovno na skalu a kríž sa zosunul po jeho boku. Krutí sprievodcovia boli prinútení zastať. Surovo Ježiša udreli a celý sprievod ustrnul, na chvíľu zavládol chaos.
Ježiš urobil rukou pohyb, akoby hľadal niekoho, kto by mu pomohol vstať, a počula som ho zastonať: „och“ a „čoskoro sa to všetko skončí“ a potom sa modlil sa za svojich nepriateľov. „Zodvihnite ho,“ prikazovali farizeji, „inak zomrie v našich rukách!“ V sprievode bolo veľa žien a detí. Niektoré plakali, niektoré boli vydesené. Ježišovi sa napokon dostalo pomoci zhora. Keď však zodvihol hlavu, bezcitní muži, skôr ako ho vytiahli z blata, mu opäť nasunuli tŕňovú korunu. Sotva Ježiš stál znovu na nohách, naložili mu na chrbát kríž. Tŕňová koruna mu nevýslovne znásobovala bolesť a prinútila ho nahnúť hlavu nabok, zároveň tak urobil miesto krížu, ktorý mu ležal na pleciach.
Otče náš, Zdravas, Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, padajúci pod krížom, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Štvrté zastavenie: Pán Ježiš sa stretáva so svojou matkou
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Ježišova matka hlboko žialila. Súdny dvor opustila v sprievode Jána a niekoľkých žien hneď, ako bol vynesený nespravodlivý rozsudok. Všetky miesta, na ktorých jej syn trpel, si chcela uctiť a máčala ich slzami. Keď však trúbenie, ponáhľajúci sa dav a rinčanie jazdcov oznámilo, že vykonanie trestu na Kalvárii sa čoskoro začne, nedokázala viac odolať túžbe ešte raz uvidieť svojho milovaného syna. Poprosila Jána, aby ju vzal na niektoré z miest, kadiaľ bude musieť Ježiš prejsť. Ján ju priviedol do paláca, ktorý mal vchod z cesty, po ktorej kráčal Ježiš po svojom prvom páde. Myslím, že to bolo sídlo veľkňaza Kajfáša, v časti mesta zvanej Sion. lán získal od istého láskavého sluhu povolenie stáť s Máriou a inými, ktorí ju sprevádzali, pred vstupom do Kajfášovho paláca. Božia Matka bola v tvári veľmi bledá, oči mala červené a opuchnuté od plaču a celá bola zahalená v šedo-modrastom plášti.
Krik a urážky, ktoré sa ozývali z rozzúreného davu, bolo počuť všade navôkol. Hlásnik oznámil, že traja zločinci budú čoskoro ukrižovaní. Keď vyššie spomínaný sluha otvoril dvere, pokriky sa stali zrozumiteľnejšími. Mária klesla na kolená a vrúcne sa modlila. Potom sa opýtala Jána: „Mám tu zostať? Alebo mám radšej odísť? Vydržím ten pohľad?“ Ján jej odpovedal: „Keď nezostaneš, budeš si to vyčítať.“ Ostali teda tam, blízko dverí, sledujúc celý sprievod, ktorý bol ešte dosť ďaleko, ale nezadržateľne sa približoval. Keď prišli bližšie muži, ktorí niesli nástroje potrebné na vykonanie popravy, a Ježišova matka uvidela posmešný a víťazoslávny výraz ich tvárí, znovu ju premohla ľútosť, srdcervúco zopla ruky k nebesiam a prosila o pomoc. Vtedy sa jeden z mužov opýtal ostatných: „Kto je tá žena, čo tak narieka?“ Ďalší mu odpovedal: „To je Galilejčanova matka.“ Nato muž podišiel k nej a s posmeškom v tvári jej ukázal klince, ktorými mal byť Ježiš pribitý na kríž.
Ona sa však odvrátila a podopierajúc sa o stĺp uprela svoj pohľad na približujúceho sa Ježiša. Líca mala biele ako sneh, pery takmer modré a od zármutku zamdlievala. Prví prechádzali farizeji na koňoch a za nimi chlapec, ktorý niesol spis. Za ním išiel Ježiš, jej milovaný syn. Takmer padal pod váhou ťažkého kríža a jeho hlava, stále ovinutá tŕňovou korunou, mu v agónii klesala na ramená. Plný ľútosti a žiaľu pri pohľade na svoju matku padol po druhý raz. Mária v mukách zabudla na všetko ostatné. Nevšímala si vojakov ani katov, videla iba svojho milovaného syna a rozbehla sa od dverí medzi všetkých tých, ktorí ho týrali a ponižovali. Hodila sa na kolená a objala ho. Ich jediné slová boli: „Synček milovaný!“ a „Matka!“ Neviem však, či naozaj zazneli, alebo prichádzali iba z mojej mysle. Nastal chvíľkový zmätok. lán a sväté ženy sa snažili zdvihnúť Máriu zo zeme a muži, ktorí sprevádzali Ježiša, na ňu kričali: „Čo tu vyvádzaš, žena?
Nebol by v našich rukách, keby bol lepšie vychovaný!“ Niekoľko vojakov po týchto slovách vyzeralo dojato, a aj keď prinútili svätú Pannu vrátiť sa späť k dverám, nikto na ňu nepoložil ruku. V sprievode Jána a žien takmer omdlela a spadla, a na kameni neďaleko dverí zostal odtlačok jej rúk. Kameň bol veľmi tvrdý a neskôr bol umiestnený v prvom katolíckom kostole v Jeruzaleme neďaleko rybníka Betsata V čase, keď bol svätý Jakub Mladší biskupom mesta. Dvaja apoštoli, ktorí sprevádzali Ježišovu matku, ju zaviedli do domu. Medzičasom kati Ježiša opäť zodvihli a prinútili ho niesť kríž iným spôsobom. Ramená kríža boli uvoľnené od strednej časti a zviazané lanom. Podopieral ich svojimi ramenami, a tak bola váha kríža mierne odľahčená. Videla som mnoho osôb, ktoré rôznymi spôsobmi urážali a ponižovali nášho Pána, ale aj niekoľko zahalených žien, ktoré plakali.
Otče náš, Zdravas, Mária, Sláva Otcu
Ježišu, padajúci pod krížom, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Piate zastavenie: Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Keď’ sprievod dosiahol oblúk v starej mestskej hradbe oproti námestiu, Ježiš sa potkol na veľkej skale, ktorá ležala uprostred cesty. Kríž sa mu zošmykol z pliec, Ježiš spadol na skalu a nevládal vstať. Viacero zámožných ľudí V sprievode súcitne zvolalo: „Pozrite sa na toho úbohého muža, určite už umiera!“ Ježišovi nepriatelia však neprejavili žiaden súcit. Ježišov pád pre nich znamenal zdržanie, pretože Ježiš nedokázal vstať. Farizeji sa osopili na vojakov: „Nedostaneme ho na popravu živého, keď nenájdete niekoho, kto by mu pomohol niesť kríž!“ Práve v tej chvíli šiel okolo Šimon z Cyrény, pohan, so svojimi troma deťmi. Šimon bol záhradník a práve sa vracal domov z práce na záhrade pri východnej hradbe mesta. V ruke niesol zväzok vetvičiek.
Vojaci podľa jeho oblečenia usúdili, že je pohan, a prikázali mu, aby pomohol Ježišovi niesť kríž. Šimon najskôr odmietol, ale čoskoro svoj názor zmenil. jeho detí, ktoré hlasno plakali a boli vystrašené na smrť, sa náhle ujalo niekoľko žien a tíšilo ich. Šimon bol nahnevaný, nemal chuť zapodievať sa takým špinavým, úboho vyzerajúcim mužom. Ježišovi však tiekli po tvári slzy a keď sa pozrel na Šimona svojím miernym a nebeským pohľadom, v Šimonovom vnútri sa niečo pohlo. Prestal odporovať, pomohol Ježišovi vstať a kati mu zatiaľ pripevnili rameno kríža na plecia. A tak Šimon kráčal za naším Pánom a svojou pomocou mu veľmi uľavil. Sprievod mohol pokračovať v ceste.
Otče náš, Zdravas‘ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, padajúci pod krížom, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Šieste zastavenie: Veronika utiera tvár Pána Ježiša šatkou
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Zatiaľ čo sprievod prechádzal dlhou ulicou, udialo sa niečo, čo na Šimona hlboko zapôsobilo. Niekoľko vážených osôb, ktoré sa ponáhľali do chrámu, sa od sprievodu odpojilo, pretože vidiac zúboženého Ježiša sa podľa učenia farizejov začalo obávať poškvrnenia, zatiaľ čo iní sa zastavili a vyjadrovali ľútosť nad jeho trápením. Asi dvesto krokov od miesta, na ktorom Šimon vzal na plecia Ježišov kríž, sa na krásnom dome po ľavej strane cesty otvorili dvere a odvážne z nich vykročila vznešene vyzerajúca žena, ktorá držala za ruku malé dievčatko. Bola to Serafia, manželka Siracha, jedného z členov veľrady, neskôr známa ako Veronika (podľa slov vera icon -pravá podoba). Toto meno dostala na pamiatku svojho statočného činu.
Serafia pripravila trochu výborného aromatického vína, ktoré chcela ponúknuť nášmu Pánovi, aby ho posilnila na jeho bolestnej ceste na Kalváriu. Keď som ju prvýkrát zbadala, bola celá zahalená dlhou šatkou a za ruku držala asi deväťročná dievčatko, ktoré si adoptovala. Cez rameno mala prevesenú ďalšiu veľkú šatku, a keď sa sprievod približoval, malé dievčatko sa usilovalo ukryť krčah s vínom. Kati, ktorí kráčali na čele sprievodu, chceli Serafiu odstrčiť, ale ona sa nedala a pretlačila sa davom až k samotnému Ježišovi. Padla pred ním na kolená, natiahla k nemu ruku so šatkou a prosila ho: „Dovoľ mi utrieť tvár môjho Pána!“ Ježiš vzal šatku do ľavej ruky, utrel si ňou zakrvavenú tvár a s vďakou ju Veronike vrátil. Serafia šatku pobozkala a schovala si ju pod plášť. Dievčatko Ježišovi bojazlivo ponúklo víno, ale suroví vojaci ho nenechali napiť sa. Tento odvážny a nečakaný čin sprievod prekvapil a spôsobil tak chvíľkové zdržanie. Farizejov a vojakov čin odvážnej ženy rozhneval, nielen pre zdržanie, ale najmä pre úctu, ktorej sa Ježišovi dostalo, a tak mu uštedrili ďalšie urážky a údery, zatiaľ čo sa Serafia ponáhľala naspäť do svojho domu.
Sotva Serafia vošla do svojej izby, položila šatku na stôl, v hlbokom dojatí klesla na kolená. Po krátkom čase vošiel do izby rodinný priateľ a našiel ju kľačať pri stole s plačúcim dievčatkom po boku. S úžasom hľadel na šatku, ktorá v srdci zanechávala prenikavú bolesť. Bol na nej krvavý odtlačok -verná podobizeň tváre nášho Pána. Zodvihol Serafiu zo zeme a ukázal jej šatku. Ona opäť padla na kolená a rozplakala sa. „Teraz už môže byť spokojné moje srdce, môj Pán mi zanechal na pamiatku svoju podobizeň.“
Šatka bola vyrobená z jemnej vlny, bola asi trikrát taká dlhá ako široká a nosila sa na pleciach. Bolo zvykom ponúknuť šatku biednym, nevládnym a chorým, aby si mohli utrieť tvár, na vyjadrenie súcitu a ľútosti. Veronika zavesila šatku na čelo postele a ponechala si ju až do svojej smrti. Po Veronikinej smrti sa šatka dostala k svätej Panne a tá ju neskôr darovala apoštolom, ktorí ju uložili v kostole.
Otče náš, Zdravas’ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, ktorého tvár je pokrytá krvavými ranami, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Siedme zastavenie: Pán Ježiš opäť padá pod krížom
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Sprievod bol ešte stále ďaleko od veľkej juhozápadnej brány, ktorá bola súčasťou opevnenia. Cesta bola nerovná a strmá. Najskôr sa prechádzalo popod klenutý oblúk, potom cez most a napokon popod ďalší oblúk. Stena ľavej strany mosta smerovala spočiatku na juh, potom sa vychyľovala mierne na západ a nakoniec opäť na juh poza vrch Sion. Keď sa sprievod priblížil k bráne, surové stráže sotili Ježiša do mláky, okolo ktorej prechádzal. Šimon v snahe vyhnúť sa mláke pootočil sa aj s krížom, čim Ježišovi nechtiac spôsobil štvrtý pád. Ježiš padol do blata a Šimon len s ťažkosťami znovu dvíhal kríž. Ježiš vtedy zvolal jasným, ale dojímavým a z hĺbky duše smutným hlasom: „Jeruzalem, Jeruzalem, koľkokrát som sa snažil zhromaždiť tvoje deti, tak ako sliepka zhromažďuje pod krídla svoje kuriatka, ale oni to nechceli?“ Keď farizeji začuli tieto slová, ešte viac ich to rozzúrilo a na Ježiša sa zosypala lavína vulgárností. Urážali nášho Pána a tak sa ho snažili prinútiť vstať z blata. Ich kruté správanie Šimona z Cyrény pobúrilo natoľko, že napokon vyhŕkol: „Keď neprestanete s tým brutálnym zaobchádzaním, položím kríž a ďalej ho nebudem niesť! Aj keby ste ma zato mali zabiť!“
Otče náš, Zdravas‘ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, padajúci pod krížom, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Ôsme zastavenie: Pán Ježiš hovorí s jeruzalemskými ženami
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Sotva sprievod prešiel bránou, cesta sa zmenila Sna úzky a kamenistý chodník, ktorý pokračoval smerom na sever a viedol na Kalváriu. Hlavná cesta, z ktorej sa chodník vychyľoval, sa rozdelila na tri cesty. Juhovýchodná viedla do Betlehema údolím Gihon, južná smerovala do Emáuz a Joppe, a tretia prechádzala okolo Kalvárie a končila sa pri bráne do Betsuru. Z brány, ktorou viedli Ježiša, bolo dobre vidieť bránu Betlehema. Stráže pripevnili na stĺp, ktorý stál na začiatku cesty na Kalváriu, oznam, že Ježiš a dvaja zlodeji boli odsúdení na smrť. Pri stĺpe sa vytvorila skupinka žien, ktoré plakali a bedákali, niektoré z nich držali na rukách malé deti. Väčšiu časť skupiny tvorili mladé panny a ženy z Jeruzalemu, bolo tam však aj niekoľko žien, ktoré prišli z Betlehema, Hebronu a blízkeho okolia sláviť Paschu. Ježiš už takmer znovu padal, ale Šimon, ktorý šiel za ním, to zbadal a zachytil ho, a tak Ježiša zachránil pred ďalším pádom. Keď plačúce ženy videli, v akom zúboženom stave je náš Pán, začali plakať a nariekať‘ ešte hlasnejšie, a podľa židovskej tradície sa mu usilovali ponúknuť svoje šatky, aby si nimi mohol poutierať tvár.
Ježiš sa k nim otočil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale samy nad sebou a nad svojimi deťmi, lebo hľa, prichádzajú dni, pre ktoré bude platiť: Blahoslavené loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali. Ľudia budú vrchy prosiť: ,Padnite na nás!“ a kopce: ,Prikryte nás! Lebo ak si so zeleným lesom takto ľudia počínajú, čo sa stane so suchým?“ Potom Ježiš povedal ženám ešte pár slov láskyplným tónom, ale tie si už presne nepamätám. Sprievod opäť na chvíľu zastal. Kati, ktorí išli na čele sprievodu so všetkým náčiním, potrebným na vykonanie popravy, dosiahli cieľ cesty na Kalváriu. Za nimi stúpalo približne sto rímskych vojakov, ktorí vykročili na cestu s Pilátom. Ten sa však pred spomínanou bránou odpojil a vrátil sa do mesta.
Otče náš, Zdravas‘ Mária, Sláva Otcu
Ježišu, preukazujúci lásku napriek vyčerpaniu, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Deviate zastavenie: Pán Ježiš padá pod krížom posledný raz
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Sprievod pokračoval, cesta medzi bránami mesta a Kalváriou bola hrboľatá a strmá. Ježiš len s veľkými ťažkosťami kráčal s ťažkým bremenom na pleciach. Nemilosrdní sprievodcovia ho bez akéhokoľvek prejavu ľútosti či pomoci poháňali a neprestávali ho biť a urážať. Keď sa dostali k miestu, kde cesta zabáčala na juh, Ježiš sa potkol a padol pod krížom po šiestykrát. Bol to strašný pád, no strážcovia ho opäť iba udreli a súrili ho, aby, vstal. Ešte pred výstupom na Kalváriu Ježiš padol aj po siedmykrát. Šimon z Cyrény bol pobúrený a veľmi Ježiša ľutoval, a napriek vyčerpaniu bol odhodlaný niesť kríž až do cieľa cesty. Ježišovi nepriatelia ho však odohnali a on sa onedlho pripojil k Ježišovým apoštolom. Kati potom prikázali tým, čo niesli náradie na popravu, aby odišli. Čoskoro pricválali na koňoch farizeji, ktorí šli po menej náročnej trase po východnej časti Kalvárie. Z vrcholu Kalvárie bol veľkolepý výhľad na celý Jeruzalem.
Vrchol kopca mal tvar kruhu a bol obohnaný nízkym múrom. Viedlo naň päť vstupov. K zvyklostiam v tejto oblasti patrilo, aby k miestu, kde sa krstilo, viedlo pätoro ciest. Viacero miest malo päť prístupových ciest. Tak ako mnoho iných vecí vo Svätej zemi, aj číslo päť malo prorocký charakter, ako napríklad päť svätých rán nášho Spasiteľa, vďaka ktorým sa nám otvorila brána do neba. Farizeji na koňoch zastavili na západnej strane vrchu, kde svah nebol taký strmý ako cesta, po ktorej viedli Ježiša a dvoch zločincov. Približne stovka vojakov postávala na rôznych miestach vrchu a keďže tam už nebolo dosť miesta, zlodeji a náš Pán museli zastať a ľahnúť si na zem s rukami priviazanými ku krížu. Vojaci stáli okolo nich a strážili ich, kým húfy ľudí, ktorí sa nebáli poškvrnenia, postávali obďaleč.
Títo ľudia boli prevažne z nižších vrstiev cudzinci, otroci, pohania a väčšinou to boli ženy. Bolo približne štvrť na dvanásť, keď sa Ježiš zosunul pod váhou kríža na mieste, kde mal byť ukrižovaný. Barbarskí kati ho vytiahli za povrazy, ktoré mal priviazané k pásu, odviazali ramená kríža a zhodili ich na zem. Pohľad na nášho Pána by v tej chvíli priviedol k súcitu aj srdce z kameňa. Ježiš stál, alebo skôr skláňa sa pod váhou kríža, sotva schopný uniesť váhu vlastného tela, jeho nebeská tvár bola bledá a niesla stopy smrteľného vyčerpania, krvácajúce rany dodávali jeho zjavu strašidelný výzor. Srdcia katov však boli tvrdšie ako najtvrdší kameň, surovo do Ježiša strčili s posmešným výkrikom: „Najmocnejší kráľ, ideme pripraviť tvoj trón!“ Ježiš si ľahol na kríž, oni ho odmerali a na dreve označili miesta na ruky a nohy.
Farizeji neprestávali v urážaní. Keď meranie skončili, odviedli Ježiša k jaskyni, vysekanej v skale, ktorá bola zvyčajne využívaná ako pivnica. Otvorili dvere a Ježiša strčili dnu tak surovo, že nebyť anjelov, ktorí ho chránili, bol by si zlomil nohy pri páde na drsnú kamennú dlážku. Počula som, ako zastonal od bolesti, ale kati za ním rýchlo pribuchli dvere a postavili pred ne stráž, aby mohli pokračovať v prípravách na ukrižovanie. Miesto, kde mal byť Ježiš s dvoma zločincami ukrižovaný, bolo najvyššie položeným miestom na Kalvárii. Pripomínalo okrúhle pódium vysoké asi dve stopy, a bolo potrebné na neho vystúpiť asi dvoma alebo troma krokmi. Kati vykopali tri jamy pre tri kríže a tie, ktoré boli určené zlodejom, umiestnili po ľavej a po pravej strane kríža nášho Pána.
Obidva boli nižšie a hrubšie opracované. Potom priniesli kríž, na ktorom mal byť ukrižovaný Ježiš, a položili ho na miesto, odkiaľ ho mohli ľahko vsunúť do vyhĺbenej jamy. Mocne pripevnili ramená kríža k telu kríža a na spodnú časť priklincovali dosku, ktorá mala podložiť Ježišove chodidlá; vyhĺbili diery na klince a vydlabali niekoľko priehlbín na hlavu a chrbát nášho Pána, aby jeho telo na kríži pevnejšie držalo. Cieľom týchto opatrení bolo predĺžiť Ježišove muky, pretože ak by telo pod svojou váhou kleslo, rany by sa natrhli a mohli by privodiť smrť skôr, ako bolo žiaduce. Potom do zeme okolo kríža osadili niekoľko kusov dreva, ktoré mali udržať kríž v zvislej polohe a urobili ešte niekoľko iných zabezpečení.
Otče náš, Zdravas‘ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, padajúci poslednýkrát na Kalvárii, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Desiate zastavenie: Pánu Ježišovi vyzliekajú šaty
Klaniame sa ti, Kriste, dobrorečíme ti, lebo si svojim krížom vykúpil svet.
Prípravy na ukrižovanie sa blížili ku koncu. Štyria kati vošli do jaskyne, do ktorej vsotili nášho Pána, a surovo ho odtiaľ vytiahli von, za neutíchajúcich nadávok prizerajúcej sa masy. Rímski vojaci bez akéhokoľvek náznaku ľútosti rozdávali príkazy. Keď Ježiš opäť stál pred zrakmi ľudí, jedna z pobožných žien ponúkla istému mužovi peniaze a sľúbila mu, že zaplatí strážcom akúkoľvek odmenu, ak nechajú Iežiša napiť sa vína, ktoré pripravila Veronika. Nemilosrdné stráže však namiesto toho, aby dali víno Ježišovi, vypili ho sami. Na mieste ukrižovania bolo osemnásť katov. Šiesti, ktorí Ježiša zbičovali, štyria, ktorí ho viedli na Kalváriu, dvaja, ktorí držali laná, o ktoré bol priviazaný kríž, a šiesti, ktorí ho mali ukrižovať. Boli to cudzinci, neboli to ani Židia, ani Rimania, boli nízkeho a zavalitého vzrastu, s krutým výrazom v tvári, pripomínajúcim skôr zver než ľudskú bytosť a zamestnávali sa prípravami na ukrižovanie alebo pitím.
Vidieť túto scenériu bolo pre mňa zo všetkého najdesivejšie. Všetko sa odohrávalo pod dohľadom démonov, ktorí boli pre ostatných ľudí neviditeľní. Videla som diablov v podobe veľkých odporných ropúch, hadov, drakov s ostrými pazúrmi a jedovatého hmyzu, vzduch kvôli ich prítomnosti úplne potemnel. Diabli vchádzali svojim pomocníkom do úst aj do sŕdc, škriabali sa im po pleciach, plnili im myseľ divokými obrazmi a povzbudzovali ich k čoraz odpornejším urážkam a krutosti voči nášmu Pánovi. Ježiša obkolesovali plačúci anjeli a ich slzy ma hlboko dojali. Videla som aj malých anjelov slávy, nie však celé postavy, len ich hlavy. Boli tam aj anjeli milosti a útechy, ktorých som často videla aj v prítomnosti svätej Panny a ostatných zbožných ľudí, ktorí tam boli zhromaždení, šepkali im slová útechy, aby dokázali vytrvať‘ až do konca. Kati strhli Ježišovi plášť aj opasok, o ktorý mal priviazané laná, a aj jeho vlastný opasok. Ježiš mal hlavu sčasti pokrytú kusom bavlnenej látky, ktorú dostal od svojej matky, aby mu aspoň trochu chránila hlavu pred ostňami tŕňovej koruny.
Kati mu aj tú surovo strhli a všetky rany sa mu otvorili nanovo. Náš drahý Pán a Spasiteľ zostal stáť pred svojimi nepriateľmi nahý, len s pásom vlnenej látky, ktorá mu zakrývala plecia a ľanovou šatkou, prevesenou cez bedrá. Aj látka, ktorá mu pokrývala plecia bola prilepené na krvavých ranách a Ježišove trápenie, keď mu ju strhli, bolo neopísateľné. Telo mu zachvátila triaška. Bol už úplne vysilený od toľkého utrpenia a z toho, že stratil veľa krvi, nevládal sa už držať na nohách. Celé telo mal pokryté otvorenými krvavými ranami, chrbát aj plecia mal do kosti roztrhaná od bičovania. Kati zbadali, že mu ubúda síl a už nevládze stáť na nohách, a tak aby predišli predčasnej smrti, ktorá by ich pripravila o brutálny zážitok z ukrižovania, doviedli Ježiša k veľkej skale a posadili ho na ňu. Znovu mu nasadili na hlavu tŕňovú korunu. Potom mu ponúkli ocot zmiešaný so žlčou, on však v tichosti odmietol.
Otče náš, Zdravas‘ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, vyzliekaný zo šiat diabolskými ľuďmi, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Jedenáste zastavenie: Pána Ježiša pribíjajú na kríž
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Kati nenechali Ježiša dlho sedieť na skale a odpočívať. Prinútili ho vstať a ľahnúť si na kríž, aby ho k nemu mohli priklincovať. Potom mu natiahli pravú ruku k diere, ktorá bola pripravená na pribitie klinca, a pevne priviazali lanom. Jeden z katov si sadol na Ježišovu svätú hruď, druhý mu pridŕžal ruku, aby sa nezatvárala, a tretí vzal veľký hrubý klinec a pritlačil ho Ježišovi o ruku, o tú prevzácnu ruku, ktorá bola vždy pripravená udeliť požehnanie nevďačným Židom, a veľkým železným kladivom udrel po klinci, ktorý preťal živé mäso a prešiel drevom ramena kríža. Náš Pán tlmene zastonal a krv z jeho ruky vystrekla na ruky katov. Počítala som údery kladiva, ale môj nesmierny žiaľ spôsobil, že som ich počet zabudla. Klince, ktorými Ježiša pribíjali na kríž, boli veľmi veľké.
Hlava klinca bola veľká ako minca a hrúbka asi ako mužský palec. Klince boli také dlhé, že vyčnievali zo zadnej strany kríža. Svätá Panna tam nehybne stála a z času na čas som začula jej žalostný ston. Mala som pocit, akoby išla omdlieť Magdaléna stála v jej tesnej blízkosti. Keď popravcovia pribili Ježišovu pravú ruku ku krížu, zistili, že jeho ľavá ruka nedočiahne k otvoru, ktorý pripravili pre ďalší klinec. A tak mu ťahali ruku lanom, aby ju natiahli až na určené miesto, pričom sa nohami zapierali o kríž. Náš Pán trpel nevýslovnými bolesťami, hruď mal nadvihnutú a nohy akoby mu zachvátil kŕč. Kati si opäť k nemu pokľakli, pritiahli si jeho ruku a zatĺkli mu do dlane ďalší klinec. Krv opäť vystrekla, ale ani Ježišove stony, ktoré bolo počuť za úderov kladiva, neobmäkčili kamenné srdcia katov. Svätá Panna trpela spolu so svojím synom. V tvári bola mŕtvolne bledá a farizeji, aby ešte zväčšili jej trápenie, neprestávali ju urážať a vtipkovať na jej účet. Ježišovi učeníci ju preto odviedli obďaleč k pobožným ženám. V dolnej časti kríža, poniže miesta, kam mali byť pribité Ježišove nohy, popravcovia pripevnili drevený podstavec, aby bolo jeho telo podopreté a ruky sa v ranách neroztrhli.
V tomto kuse dreva urobili dieru na klinec a vydlabali priehlbinu na päty. Všetky tieto úkony mali zabrániť Ježišovej predčasnej smrti. Inak by popravcovia prišli o potešenie, ktoré im malo spôsobiť sledovanie Ježišovho utrpenia na kríži. Kati vystreli Pánove nohy, ktoré sa predtým násilným napnutím ramien ohli V kolenách, a priviazali na ne povrazy. Nohy však ani tak nedosiahli až k drevenej podpere. Katov táto skutočnosť natoľko rozzúrila, že chceli urobiť nové diery na ruky, lebo premiestniť drevenú podperu by bolo zložitejšie. Iní sa desivo smiali, urážali Ježiša a nadávali mu. „Keď sa sám nedokáže vyrovnať, my mu pomôžeme!“ kričali a preklínali ho. Potom priviazali lano k Ježišovej pravej nohe a násilím ju ťahali, až kým nedosiahla na drevenú podperu a priviazali ju tak silno, ako len vládali. Bolesť, ktorú Ježiš zažíval, bola neopísateľná. jeho ústa šepkali slová: „Bože môj, Bože môj,“ a krutí popravcovia znásobovali jeho bolesť tým, že mu natesno priväzovali hruď a ramená ku krížu, aby tak zabránili roztrhaniu rán. Potom mu priviazali lano k ľavej nohe a natiahli ju nad pravú.
Obe nohy tak pribili oveľa dlhším klincom k drevu kríža. Priklincovanie nôh bolo pre vypätie celého tela najstrašnejšie. Narátala som tridsaťšesť úderov kladivom. Počas celého ukrižovania sa náš Pán neprestával modliť a šepkať časti žalmov, ktoré boli z času na čas prerušované jeho stonmi. Počula som ho, ako opakoval proroctvá, a opakovala som ich spolu s ním. Teraz som však taká unavená a ubolená, že ich nedokážem znova povedať. Keď už bol Ježiš pribitý na kríž, veliteľ rímskej stráže prikázal pripevniť na vrch kríža tabuľku s Pilátovým nápisom. Farizejov to však nahnevalo a ich hnev ešte vzrástol, keď sa vojaci začali vysmievať z nápisu „židovský kráľ“. Niektorí farizeji sa preto ponáhľali naspäť do Jeruzalema, aby požiadali Piláta o iný nápis. Keď vztýčili kríž s ukrižovaným Ježišom, bolo asi štvrť na jednu. V tej istej chvíli zaznel z chrámu zvuk trúby, ktorý tradične oznamoval, že bol obetovaný veľkonočný baránok.
Otče náš, Zdravas’ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, pribitý na kríž, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Dvanáste zastavenie: Pán Ježiš na kríži zomiera
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme tí, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Svetlo postupne pribúdalo a popolavé, vyčerpané telo nášho Pána bolo opäť Viditeľné. Farba jeho pokožky bola ešte bledšia ako prv pre množstvo krvi, ktorú stratil. Počula som ho zvolať: „Som stlačený ako hrozno V lise na víno! Moja krv bude vyliata, až kým nevytryskne voda, ale víno sa tu už robiť nebude!“ Neviem celkom určite, či tieto slová skutočne povedal, lebo by ich boli počuli aj ostatní, alebo boli iba odpoveďou na moju vnútornú modlitbu. Neskôr som mala videnie týkajúce sa týchto slov videla som Jafeta, ako vyrába víno na tomto mieste.
Ježiš takmer zamdlieval, jazyk mal vyschnutý a povedal: „Som smädný.“ Jeho učeníci, ktorí stáli pod krížom, na neho pozreli s výrazom najväčšej ľútosti a Ježiš dodal: „Nemohli ste mi priniesť trochu vody?“ Týmito slovami im naznačil, že by im v tom nikto nebol v tme zabránil. lán, ktorého prenikol pocit viny, odvetil: „Nepomysleli sme na to, Pane.“ Ježiš potom povedal ešte niekoľko slov, ktorých význam bol: „Moji priatelia a blížni na mňa taktiež zabudli a nedali mi napiť, tak teda čo bolo napísané, naplnilo sa.“
Toto zistenie ho veľmi zarmútilo. Napokon učeníci ponúkli vojakom peniaze, aby im dovolili priniesť mu vodu, oni však odmietli nechať ho napiť a chceli mu ponúknuť špongiu namočenú v octe a žlči. Vtedy sa objavil stotník Abenadar, ktorého srdce prenikla ľútosť, vzal vojakom špongiu, vytlačil z nej žlč a nalial na ňu čerstvý ocot. Potom špongiu napichol na trstinu, pripevnil ju na kopiju a ponúkol Ježišovi, aby sa napil. Počula som nášho Pána, ako povedal niekoľko ďalších vecí, ale pamätám si iba tieto: „Keď môj hlas utíchne, ústa mŕtvych sa otvoria.“ Niekoľko okolostojacich začalo kričať: „Opäť sa rúha!“ Abenadar ich však umlčal. Hodina nášho Pána mala konečne nadísť, jeho zápas so smrťou sa začínal a celé jeho telo zalieval studený pot. Ján stál pod krížom a utieral Ježišovi nohy svojou šatkou na pot. Magdaléna bola skrčená pri zemi za krížom v záchvate nepríčetnosti, spôsobenej obrovským žiaľom.
Svätá Panna stála medzi Ježišom a dobrým Zlodejom, podopieraná Salome a Máriou, manželkou Kleopasa, s pohľadom upretým na svojho umierajúceho syna. Vtedy Ježiš povedal: „Dokonané je,“ zodvihol hlavu a mocným hlasom zvolal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“ Tieto slová, ktoré zvolal jasným a strhujúcim hlasom, sa rozozneli v nebi aj na zemi, a o chvíľu nato Ježiš sklonil hlavu a vypustil dušu. Videla som jeho dušu, ktorá v podobe jasného meteoru prenikla zem na úpätí kríža. lán a zbožné ženy padli dolu tvárou. Stotník Abenadar nespúšťal oči zo zohyzdenej podoby nášho Pána a bol hlboko dojatý všetkým, čo sa dialo. Keď náš Pán vyslovil svoje posledné slová mocným hlasom predtým než skonal, zem sa zatriasla a skala Kalvárie pukla a rozdvojila sa, čím sa vytvorila hlboká priepasť medzi krížom nášho Pána a krížom Gesmasa. Hlas Boha ten slávnostný a zároveň strašný hlas otriasol celým vesmírom a prerušil ticho, ktoré predtým ovládlo zem. Všetko bolo dokonané. Duša nášho Pána opustila telo a jeho posledný výkrik naplnil všetkých strachom.
V kŕči sa zmietajúca zem vzdala poctu svojmu Stvoriteľovi: meč bolesti prenikol srdcia tých, ktorí ho milovali. Táto chvíľa bola chvíľou milosti pre Abenadara, dokonca aj jeho kôň sklonil hlavu a stotník mu povolil opraty. Srdce sa mu zachvelo od dojatia, zahodil kopiju do diaľky, bil sa v prsia a zvolal: „Pochválený buď, Bože Všemohúci, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, tento človek bol skutočne Boží Syn!“ Jeho slová presvedčili mnoho ďalších vojakov, ktorí nasledovali jeho príklad a taktiež sa obrátili. Abenadar sa od tejto chvíle stal novým človekom, uctieval pravého Boha a neslúžil viac jeho nepriateľom. Svojho koňa a kopiju dal nižšiemu dôstojníkovi menom Kasius. Ten po niekoľkých slovách, ktoré adresoval vojakom, vysadol na koňa a ujal sa velenia. Abenadar potom opustil Kalváriu a prešiel údolím Gihon do jaskýň v údolí Hinom, kde sa ukrývali Ježišovi učeníci, oznámil im smrť nášho Pána, a potom išiel za Pilátom.
Keď Abenadar verejne vyjadril svoju vieru v Ježiša ako Božieho Syna, jeho príklad nasledovalo veľké množstvo vojakov, okolostojacich, a dokonca aj niektorí farizeji. Mnohí z nich sa bili do pŕs, plakali a vracali sa domov, ďalší si sypali na hlavu popol a všetci boli naplnení strachom a hrôzou. Ján a ešte niekoľko zbožných žien, čo stáli obďaleč, podišli k svätej Panne a odviedli ju od úpätia kríža. Keď ježíš, kráľ života a smrti, odovzdal svoju dušu do rúk svojho Otca a dovolil smrti zmocniť sa jeho tela, jeho sväté telo sa zachvelo a nadobudlo sinavú farbu. Nespočetné rany, pokryté zaschnutou krvou, vyzerali ako čierne škvrny. Tvár sa mu predĺžila, lebo mu vpadli líca, nos sa zúžil a krvou podliate oči zostali pootvorené. Ježiš ešte raz na chvíľu zodvihol hlavu, ktorá bola stále korunovaná tŕním, no vzápätí pod ťarchou bolesti ju opäť spustil, zatiaľ čo vyprahnuté a roztrhnuté pery sa mu pootvorili a odkryli zakrvavený a napuchnutý jazyk.
V momente smrti sa jeho ruky, ktoré boli V kŕči stiahnuté okolo klincov, uvoľnili a nadobudli pôvodnú veľkosť, rovnako ako jeho ramená, telo mu stuhlo a celá jeho váha sa preniesla do nôh, ktoré sa v kolenách pokrčili, a chodidlá sa mierne vychýlili na jednu stranu. Aké slová by dokázali popísať nesmierny žiaľ svätej Panny? Oči mala zatvorené, jej pokožka mala smrteľne bledú farbu, neschopná stáť sa zosunula na zem, ale hneď ju zodvihol Ján 3 Magdalénou a ostatnými. Ešte raz uprela svoj pohľad smerom k milovanému synovi -tomu Synovi, ktorého počala z Ducha Svätého, mäso z jej mäsa, kosť z jej kosti, srdce z jej srdca, ktorý visel na kríži medzi dvoma zlodejmi, ukrižovaný, ponížený, odsúdený tými, ktorých prišiel na zem zachrániť.
V tej chvíli nebolo pre ňu výstižnejšieho pomenovania ako „kráľovná mučeníkov“. Slnko ešte stále zakrýval opar. Počas zemetrasenia bol vzduch dusný a ťaživý, no postupne sa čistil a vyjasňoval. Bolo okolo tretej hodiny, keď Ježiš skonal. Farizeji boli najskôr vydesení zeme trasením, ale keď sa prvý šok pominul, spamätali sa a začali hádzať skaly do pukliny a pomocou lán sa snažili zmerať jej hĺbku. Zistili však, že na jej dno nedokážu dosiahnuť. Zostali zarazení. S úzkosťou počúvali vzlykajúcich, ktorí nariekali a bili sa do pŕs, potom opustili Kalváriu. Mnohí z okolostojacich sa skutočne obrátili a veľká časť z nich sa vracala do Jeruzalemu úplne ovládnutá strachom. Rímski vojaci boli rozostavení pri bránach a iných dôležitých častiach mesta, aby zabránili vzbure. Kasius zostal na Kalvárii asi 5 päťdesiatimi vojakmi. Ježišovi priatelia stáli okolo kríža a rozjímajúc nad naším Pánom plakali, mnohé zo zbožných žien sa vracali domov, všetky v tichosti, zdrvené žiaľom.
Otče náš, Zdravas‘ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, umierajúci na kríži zachraňujúc ľudstvo, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Trináste zastavenie: Pána Ježiša snímajú z kríža
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme tí, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Keď už vôkol kríža nebolo nikoho, iba pár strážcov, videla som päť osôb. Myslím si, že to boli učeníci, ktorí prišli od Betánie cez údolia. Chvíľu hľadeli na kríž a potom sa vytratili. Ale trikrát som videla V týchto miestach dvoch mužov, ktorí akoby skúmali okolie a spoločne uvažovali. Boli to Jozef z Arimatey a Nikodém. Prvýkrát to bolo počas ukrižovania (asi vtedy, keď dali odkúpiť od vojakov Ježišovo rúcho). Druhýkrát vtedy, keď sa prišli pozrieť, či sa už ľud rozišiel, a potom odišli k hrobu, aby niečo pripravili. Tretíkrát som ich Videla, keď sa vrátili zase ku krížu, dívali sa hore a okolo, ako keby si obzerali polohu miesta a hľadali spôsob, ako snímu telo nášho Pána z kríža. Potom sa vrátili znovu do mesta. Poznášali veci, potrebné na balzamovanie, a ich sluhovia priniesli z Nikodémovej kôlne dva rebríky a iné predmety, potrebné na sňatie svätého tela z kríža.
Obidva rebríky boli len žrde, do ktorých boli z dvoch strán zasadené drevené laty, ktoré mali byť schodíkmi. Na rebríkoch boli aj háky, ktoré bolg možné pripevniť vyššie alebo nižšie, aby sa rebrík mohol lepšie oprieť a aby sa naň mohlo niečo pri práci zavesiť. Dobrá žena, u ktorej nakúpili korenie, im všetko úhľadné zabalila. Nikodém kúpil sto funtov aromatických bylín, ktorých množstvo zodpovedalo tridsiatim siedmim librám. Toto korenie niesli v malých prútených súdkoch, ktoré im viseli na prsiach. V jednom súdku bol prášok Zelinky niesli v kožených a pergamenových balíčkoch. Jozef niesol schránku s olejom. Neviem, aký to bol olej. Schránka bola červená s belasým príklopom. Sluhovia, ako som už spomenula, niesli na nosidlách nádoby, mechy a nástroje, a v zatvorenom lampáši dokonca aj oheň. Sluhovia predišli svojich pánov a vyšli na Kalváriu inou bránou, myslím, že Betlehemskou.
Keď prechádzali cez mesto, šli aj popred dom, v ktorom boli zbožné ženy a Ján, aby si pripravili všetky potrebné veci a mohli dať do poriadku Pánovo telo. Ženy šli v malej vzdialenosti za skupinkou sluhov. Bolo ich päť. Niektoré z nich niesli pod plášťom veľké balíky šatiek. Ženy, keď šli večer na tajné pobožností, zavinuli sa do dlhej a asi lakeť širokej plachty. S navíjaním začali na pleci a Opásali sa tak tesne, že sa im ťažko chodilo. Potom si zavinuli druhú ruku, ba aj hlavu. Dnes mi to bolo nápadné. Bolo to smútočné rúcho. Jozef a Nikodém mali tiež smútočné šaty, čierne rukávy a široký opasok. Cez hlavu pretiahnutý plášť bol voľný a široký, tmavosivej farby. Všetko, čo niesli so sebou, zakryli týmto širokým plášťom. Obidvaja vyšli bránou, ktorou vyviedli Ježiša. Ulice boli tiché a vymreté. Pre všeobecný strach sa každý zatvoril doma. Mnohí sa dali na pokánie, len málo bolo tých, ktorí riadne zachovali sviatok Keď Jozef a Nikodém prišli k bráne, brána bola zatvorená, cesty a múry okolo boli obsadené vojakmi. Boli to tí istí vojaci, ktorých si farizeji vyžiadali () druhej hodine, keď sa obávali vzbury.
Dosiaľ ich ešte neodvolali. Jozef sa preukázal Pilátovým písomným rozkazom. Boli by ho ochotne vpustili, ale vyhlásili, že bránu sa Viackrát usilovali otvoriť, ale máme. Asi sa počas zemetrasenia zasekla. Aj kati, ktorí šli ukrižovaným lámať kosti, museli ísť okľukou a vojsť inou bránou. Keď však Jozef a Nikodém chytili závoru, na obrovský údiv sa brána otvorila akoby sama od seba. Keď vyšli na Kalváriu, bola ešte tma a obloha bola zamračená. Našli tam už svojich sluhov a zbožné ženy, ktoré sedeli naproti krížu a plakali. Kasius a niekoľko vojakov, ktorí sa obrátili, stáli ako zmenení, placho a úctivo v určitej vzdialenosti. Jozef a Nikodém porozprávali svätej Panne a Jánovi, čo všetko urobili, aby zabránili Ježišovej potupnej smrti. Títo zasa rozpovedali, ako ťažko odvrátili zlámanie Ježišových kostí a ako sa tak vyplnilo proroctvo. Hovorili o Kasiovom bodnutí kopijou. Keď prišiel aj stotník Abenadar, všetci sa s hlbokým smútkom a úctou chopili práce, aby sňali sväté telo Pána, Majstra a Vykupiteľa, a aby ho pripravili na pochovanie.
Svätá Panna a Magdaléna sedeli na vŕšku po pravej strane medzi Ježišovým a Dismasovým krížom. Ostatné ženy dávali do poriadku koreniny, masti, prestieradlá, vodu, špongie, nádoby a podobne. Aj Kasius prišiel a rozpovedal Abenadarovi, ako sa mu zázračne uzdravili oči. Všetci boli veľmi dojatí, srdcia im stravoval žiaľ a láska zároveň. Nič zbytočného nerozprávali, len občas zaznelo kde-tu bolestné vzdychnutie. Najmä Magdaléna bola veľmi rozrušená, akoby nikoho nevidela, ani nepočula, dávala priechod len svojmu žiaľu. Nikodém a Jozef opreli rebríky o kríž, vystúpili na ne s veľkou plachtou, na ktorej boli prišité tri široké remene; pevne ňou priviazali Ježišovo telo pod pazuchami a pod kolenami ku krížu a pomocou iných plachiet ruky k ramenám kríža.
Potom zozadu vyrazili klince. Sväté Ježišove ruky sa ani veľmi nezachveli a klince ľahko vypadli z rán, lebo váhou tela boli značne rozšírené, a plachtami vytiahnuté telo nespočívala teraz už celou svojou váhou na klincoch. Dolná časť Ježišovho tela s podlomenými kolenami v sediacej polohe spočívala teraz na plachte, pretiahnutej cez ramená kríža, ktorá bola pripevnená k jeho rukám. Kým Jozef vyrazil ľavý klinec a spúšťal ľavú ruku k telu, Nikodém upevnil Pánovu hlavu, stále ovinutú tŕním a sklenenú k pravému plecu. Potom vyrazil pravý klinec a spustil pravú ruku k telu. Abenadar s veľkou námahou vytiahol veľký klinec, ktorým boli prerazené nohy. Kasius zdvihol úctivo klince so zeme a položil ich k nohám svätej Panny. Potom Jozef a Nikodém opreli rebríky o kríž spredu.
Odviazali horný remeň a zavesili ho na hák rebríka. To isté urobili aj s ostatnými dvoma remeňmi. Potom, zostupujúc po stupňoch, zavesovali remene vždy na nižšie a nižšie háky. Takto klesalo sväté telo pomaly dolu, kde stotník Abenadar stál na schodíku a objal telo pod kolenami, potom zišiel s ním, kým Nikodém a Jozef, držiac medzi sebou hornú časť Ježišovho tela, opatrne a pomaly zostupovali z rebríkov, ako keby držali v rukách ťažko raneného priateľa. Takto sa dostalo sväté, mučené Spasiteľovo telo z kríža na zem. Toto snímanie bolo nesmierne dojímavé. Tí, ktorí ho prevádzali, zaobchádzali s telom tak opatrne a šetrne, ako keby sa báli, že svojmu Pánovi spôsobia bolesť.
Prenikla ich láska a úcta k svätému telu, ktorá bola V nich vypestovaná ešte za života Naj svätejšieho. Všetci prítomní nespúšťali zrak z mŕtveho tela Pána a každý pohyb sledovali so slzami V očiach či inými prejavmi bolesti a úzkosti v tvárach. Všetci boli potichu, ba aj tí, ktorí boli zamestnaní snímaním. Z akejsi mimoriadnej úcty hovorili len celkom máličko a tíško, a to len veci najpotrebnejšie. Keď zazneli údery kladív, ktorými vyrážali klince, Mária a Magdaléna sa zachveli novou bolesťou, ba aj ostatní, ktorí tam boli, lebo tieto zvuky im opäť pripomenuli ukrutné pribíjanie Ježiša na kríž. Prenikla ich úzkosť, že znovu zaznejú výkriky pred plnené nepredstaviteľnou bolesťou. Keď’ bolo sväté telo sňaté, muži ho zabalili od k0lien po driek a položili ho na plachtu do náruče svätej Panny, ktorá ho prijala s bolestným pohnutím.
Otče náš, Zdravas, Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, umierajúci na kríži zachraňujúc ľudstvo, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
Štrnáste zastavenie: Telo Pána Ježiša ukladajú do hrobu
Klaniame sa ti, Kriste, a dobrorečíme ti, lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Muži uložili sväté telo na kožené nosidlá, zakryli ho hnedou prikrývkou a na boky pripevnili dve tyče. Veľmi živo mi to pripomínalo archu zmluvy. Predné konce nosidiel niesli na pleciach Nikodém a Jozef, zadné Abenadar a Ján. Za nimi šla svätá Panna, Héliho manželka Mária, jej najstaršia sestra, Magdaléna a Kleopasova manželka Mária, a potom skupina žien, ktoré sedeli trochu obďaleč Veronika, Johana Chúza, Markova matka Mária, Zebedejova manželka Salome, Mária Salome, Salome z Jeruzalema, Zuzana a neter svätého Jozefa Anna. Sprievod uzavieral Kasius so svojimi vojakmi. Ostatné ženy ako Maroni z Naimu, Samaritánka Dina a Mara boli teraz v Betánii pri Marte a Lazárovi.
Dvaja vojaci šli vpredu s fakľami, lebo v hrobe bolo treba svietiť, a takto išli asi sedem minút cez údolie do záhrady, ticho a bôľne spievajúc žalmy. Na protiľahlom kopci som videla Jakuba Staršieho, Jánovho brata, ako sledoval smútočný sprievod, a potom hneď odišiel, aby rozpovedal ostatným učeníkom, čo videl. Sprievod sa zastavil pri vchode do Jozefovej záhrady. Vytiahnutím niekoľkých kolov muži uvoľnili vchod Koly neskoršie použili ako páky na privalenie kameňa ku vchodu do hrobky. Keď sprievod prišiel k hrobu, muži preložili sväté telo z nosidiel na dosku prikrytá plachtou. Hrobka bola úplne nová. Nikodémovi sluhovia ju predtým upratali, a tak bola pekná a príjemná na pohľad. Zbožné ženy si posadali pri vchode do hrobky, zatiaľ čo štyria muži vniesli Pánovo telo do krypty. Tam ho zložili, priehlbeň V doske podstavca vyplnili bylinami, rozprestreli plachtu a položili na ňu sväté telo.
Ešte raz Pánovo sväté telo objali a zaslzili, a potom vyšli z hrobky. Vtedy vstúpila dnu svätá Panna, sadla si ku hlave svojho drahého syna, a potom s plačom klesla na jeho mŕtve telo. Keď opustila hrobku, náhlivo vošla dnu Magdaléna a zasypala sväté Pánovo telo kvetmi a zelenými ratolesťami, ktoré natrhala v záhrade. Zalamovala rukami a vzlykajúc objímala Pánove nohy, ale muži zvonku ju upozornili, že treba odísť, a tak sa vrátila k ostatným ženám. Muži preložili na Ježišovo telo konce plachty, ktoré viseli po stranách. Celý podstavec zakryli hnedou prikrývkou a zavreli dvere, ktoré boli vyrobené z kovu bronzovej farby a na prednej strane mali dve tyče jednu zvisle a druhú vodorovne, takže to vyzeralo ako kríž. Veľký kameň, ktorým mali byť dvere uzavreté, ležal pred hrobkou, a podobal sa truhlici alebo náhrobnému kameňu. Človek by mohol na ňom vystretý ležať. Bol veľmi ťažký a muži ho privalili k dverám krypty za pomoci kolov, ktoré povyťahovali zo záhradnej ohrady. Vonkajší vchod hrobky zavreli ľahkými pletenými dverami. Všetky práce vykonávali pri svetle fakieľ, pretože denné svetlo sem nikdy nepreniklo.
Otče náš, Zdravas’ Mária, Sláva Otcu ...
Ježišu, umierajúci na kríži zachraňujúc ľudstvo, zmiluj sa nad nami, aj nad dušami v očistci!
